Oslávenkyňa Hantuchová exkluzívne: Ten pravý na mňa niekde čaká

Tenistka Daniela Hantuchová netradične prezradila 30 vecí, ktoré možno o nej neviete, o živote, o rodine, peniazoch, cieľoch, ale i o prvej rakete, parených buchtách a o osudovom mužovi.

Aká ste boli žiačka?
– Pamätám sa, že ma všetci volali Daniela Rýchliková. Bola som jedna z prvých, ktorá vedela počítať. To bolo super, ale aj nie. Viem, že keď sme robili nejaké úlohy, spolužiaci boli na mňa nahnevaní, lebo sme riešili jednu úlohu po druhej. Ja som to urobila vždy tak rýchlo, že to museli počítať aj oni. To máme v rodine, aj ocino, aj brat sú v tom dobrí. Školu som milovala. Vždy som doma nútila všetkých, aby sme sa hrali na školu, keď boli prázdniny. Mala som samé jednotky až po gymnázium, tam boli aj nejaké dvojky.

Bude z vás vysokoškoláčka?
– Som hrdá na to, že som skončila Gymnázium na Novohradskej v Bratislave. To, že som nešla na vysokú školu, ma mrzí, ale momentálne to neriešim. Je to teraz naozaj nemožné, ale raz sa chcem k tomu vrátiť. Možno, keď skončím kariéru.

Ste spokojná s menom Daniela?
– S menom som veľmi spokojná. Dostala som preň veľa komplimentov aj v zahraničí, kde sú prekvapení, že mám talianske meno. V Amerike ma začali volať Dani a zvykla som si na to. Musím však povedať, že keď som bola malá, veľmi som sa chcela volať ako mamina Marianna. Mala som obdobie, keď som ju prosila, aby mi zmenila meno. S odstupom času považujem moje meno za krásne.

Kedy naposledy ste išli električkou?
– Fúha, v Bratislave som ňou asi nikdy nešla. Aj ako dieťa som chodievala iba autobusom, ale v Bazileji na jednom z mojich prvých turnajov sme išli takou peknou švajčiarskou električkou.

Akú najbláznivejšiu vec v živote ste urobili?
– Počas turnajov toho zažijem veľa. Ale asi surfovanie v decembri v Austrálii. Okrem toho milujem rýchle autá, ale surfovanie bolo asi naj.

Daniela Hantuchová
Foto: Plus JEDEN DEŇ/JÚLIUS DUBRAVAY

Aký je váš cieľ?
– Myslím si, že Býci majú vrodené, že keď si niečo zaumienia, tak to musia dosiahnuť. Moje tenisové ciele sa zmenili. Na začiatku kariéry som sa pozerala na veci úplne inak ako teraz. Predtým to bolo všetko o tenise, ale viem, že v živote sú oveľa dôležitejšie veci. Áno, tenis je stále veľkou súčasťou môjho života, ale nie je to môj život. Hnevá ma, keď prehrávam, ale viem, že sú dôležitejšie veci. Stále chcem byť na kurte čo najlepšia, ale rodina, zdravie, láska sú viac.

Ako si udržiavate formu?
– Od formy sa u nás všetko odvíja. Je to vec, ktorá prichádza a odchádza. Myslím si, že žiadny tenista nenašiel recept, ako si ju udržať. Je to ako v živote, treba akceptovať, keď nie je a tešiť sa, keď je.

Čo pre vás znamená grandslam?
– Je to pre mňa v tenise najdôležitejšia vec, pre ktorú ho stále hrám. Najkrajší singlový bol určite v Austrálii (2008), keď som postúpila do semifinále. V mixe som už získala štyri grandslamové tituly.

Ako znášate bolesť?
– V mojom veku je to už také, že si nepamätám deň, keď by som na dvorci niečo necítila. Musím to však akceptovať a je to asi najťažšia časť toho, čo robím. Viem, že bez bolesti by som hrala oveľa lepšie, no nedá sa s tým nič robiť. Bolesť je súčasť tenisu. Nielen fyzická, ale aj tá iná, čo sú odmakané hodiny na dvorci či v posilňovni. Som však typ, ktorý nepozná limity. Niekedy je to moja nevýhoda, lebo neviem, kedy prestať. Je to v mojej povahe, keďže som v znamení Býka. Občas mi to pomáha prekonať ťažké situácie.

Čo sa vám vybaví pri turnaji Indian Wells?
– To miesto je spätá s mojím menom, cítim sa tam ako doma, užívam si to. Spomienky odtiaľ sa ťažko budú nahrádzať niečím krajším.

Ako vnímate označenie, že ste jedna z najkrajších tenistiek?
– Je to príjemné spestrenie, ale nie je to hlavná súčasť môjho života. Myslím si, že každej babe sa páči, keď sa o nej pekne píše alebo hovorí. V tenise by však malo byť hlavné to, ako hráme a nie, ktorá má čo oblečené a ako vyzeráme.

Je naozaj taká tenká hranica medzi úspechom a neúspechom?
– Úspech je relatívny. V tenise je čiara veľmi tenká.

Pamätáte sa na svoj prvý profesionálny zápas v kariére?
– Na profesionálny nie, ale na svoj úplne prvý áno. Bolo to na Patrónke, mala som asi päť rokov, nevedela som ani počítať. Rodičia mi hovorili, kde mám prijímať a servovať. Vtedy sa hralo na jeden set a ja som ho vyhrala 6:3. Bol to pre mňa neskutočný impulz do ďalších tréningov.

Čo vám napadne, keď sa povie Wimbledon?
– Je to turnaj, pre ktorý ešte hrám tenis.

Čím je pre vás mama?
– Najdôležitejšou osobou, bez nej by som nič nedokázala, nebola by som tu teraz s vami. Je pre mňa obrovskou inšpiráciou, každý deň sa snažím k nej čím viac priblížiť, ale je to nemožné. Mama je mojím idolom všetkého a som jej nesmierne vďačná. Každý športovec vie, že do toho ide celá rodina. My robíme to, čo milujeme a ona niečo obetuje.

Nežiarlil na vás váš mladší brat?
– Nie, ale bolo to ťažké aj preňho. Boli sme často odlúčení, boli sme zvyknutí robiť všetko spolu štyria, zrazu to bolo inak. Musel sa naučiť niektoré veci zvládať sám.

Spávali ste ako dieťa s tenisovou raketou?
– Že či! Doteraz sa pamätám na jej vôňu a to neskutočné šťastie, keď mi ju rodičia kúpili. Keď Mečíř vyhral olympiádu (1988), boli sme na dovolenke v Nemecku, kde som rodičov poprosila, aby mi ju kúpili, že raz chcem tiež vyhrať olympiádu. Hneď ako sme prišli domov, som bežala za babkou a chcela som trénovať.

Babka Helena Hantuchová vás priviedla na tenisový kurt.
– Bola mojou najväčšou inšpiráciou v tenise. Chýba, veľmi...

HANTUCHOVÁ: Čitateľom denníka Plus JEDEN DEŇ želá všetko dobré.
Foto: Plus JEDEN DEŇ/JÚLIUS DUBRAVAY

Viete si predstaviť, že by z vás bola modelka?
– Možno po kariére, ak to vek ešte dá (smiech).

Vyzerá to tak, že v móde máte slabosť najmä na topánky?
– Tak to je veru moja slabosť, keďže vidím toľko obchodov, nedá sa nekúpiť si. A či mi vysoké podpätky nerobia problém? Pravdupovediac, mám jedny Louis Vuitton, ktoré stále nosím. Sú jediné, ktoré mojim nohám prospievajú. Mnohí fyzioterapeuti mi povedali, že pre mňa sú najhoršie rovné šľapky, tam nohu najviac zaťažujem. Pri týchto je to akurát, preto ich aj viackrát nosím. Alebo natrafím na také, že mi sadnú a nič necítim.

Najobľúbenejší parfum, značka oblečenia?
– Parfum je Lancome Miracle a rada nosím veci z dielne Giorgia Armaniho a Roberta Cavalliho.

Tridsiatku oslávite na turnaji v Marakéši. Ako to bude vyzerať?
– Príde za mnou mamina, takže oslávime spolu. Ale pripravujem veľkú oslavu, ešte neviem, či po Roland Garros, alebo po Wimbledone, keď budem mať voľno. Buď v Monaku, alebo doma s rodinou a priateľmi.

Ako sa zabávate?
– Keď viem, že ma čaká voľno, dokážem si to užiť. Na toto je Monako skvelé, že mám toľko možností na zábavu.

Je aj to dôvod, prečo ste sa tam presťahovali? Mnohí to možno na Slovensku odsudzujú...
– Nie, keď sa chcem naozaj sústrediť na tenis a makať, nemôžem byť doma. Je toľko vecí, čo ma rozptyľujú. I keď by som trénovala rada doma. V Monaku mám teplo takmer tristo dní v roku, na kurty je to pár minút, sú tam rôzne druhy povrchov na jednom mieste. Doslova zbehnem dolu len s raketou a uterákom. Bývam tam už dvanásť rokov a čo sa týka podmienok na tenis, nemenila by som.

V čo veríte, čo vám pomáha vnútorne?
– Verím v Boha a je každodennou súčasťou môjho života. Snažím sa tým riadiť.

Máte skúsenosť, že ste o niečo veľmi prosili a splnilo sa?
– Áno, ale väčšinou sa to podarí, keď to najmenej čakáme.

Ako dokážete relaxovať?
– Na pláži ničnerobením. Keď oddychujem, všetko povypínam. Navyše milujem golf. No môžem si ho dopriať len pár dní v roku. Po sezóne asi štrnásť a dávam si aj po Wimbledone týždeň voľna.

Peniaze? Ako vám dokážu pomôcť a ako uškodiť?
– Pravdupovediac, neznamenajú pre mňa skoro nič. Áno, hovorí sa mi to ľahšie z mojej pozície. Dávajú mi voľnosť tým, že na ne nemusím myslieť, ale šťastie si za ne nekúpim. Mám veľa známych, ktorí zarábajú milióny, a nie sú šťastní. Možno ľudia, ktorí zarábajú priemerne, robia prácu, ktorú milujú, majú krásnu rodinu, sú šťastní a vedia si to vážiť. Riadim sa heslom: Keď si vážime všetko, čo máme, budeme mať dosť. Zodpovednosťou každého, kto mal šťastie a dostal sa ďaleko, je pomáhať tým, čo ho toľko nemali.

Akú kuchyňu obľubujete?
– Samozrejme, taliansku. Ale som veľmi na sladké, také moje naj sú wafle alebo palacinky s nutelou. Keď som doma, tak sa najviac teším na parené buchty, ale aj paradajkovú polievku, sviečkovú. Proste milujem všetko naše.

Viete žiť bez lásky?
– Nie. Prvá je tá k rodičom, súrodencom a potom k najbližšiemu, ktorý niekde na mňa čaká.

Ešte stále čaká?
– Neviem...

Dátum narodenia: 23. 4. 1983 v Poprade
Bydlisko: Monako
Rodina: otec Igor, mama Marianna, brat Igor
Pozícia v rebríčku: 75.
Najvyššie v rebríčku: 5. Víťazka piatich turnajov WTA
Počas kariéry zarobila 8 673 217 dolárov
Obľúbené mesto: Rím