Diviaky sa sťahujú už aj do záhrad a ulíc hlavného mesta

Pretrhané, poničené ploty, rozryté záhrady či dokonca uhynutá divá sviňa v záhrade nie sú ničím výnimočným.

„Sú už také osmelené, že im nevadí ani pásť sa meter od auta. Chodia k plotu domu, kde bývajú rodičia, a to, že na nich šteká náš vlčiak Ringo, im ani trochu neprekáža. Otec na ne strieľal poplašnou zbraňou, aby ich odohnal, ale ani to nezabralo.

Na šťastie, pes ich aspoň odradí, aby sa k nám prehrabali do záhrady. Susedovci, ktorí psa nemajú, našli minule pár diviakov pásť sa na popadaných jabĺčkach v záhrade, ďalší susedia majú poničené ploty a poryté záhrady,“ hovorí Bratislavčanka Janka Šimonová. Celé čriedy divých svíň, o ktorých je reč, sa promenádujú okolo domov na Kĺzavej ulici na bratislavskej Kolibe. „Je to však zvláštne.

V skupinách zvierat sú aj matky s mladými prasiatkami. To už by nemalo byť, veď diviaky majú mladé na jar, nie koncom leta. Všetko je to nejaké čudné. Rodičia tu bývajú už tridsať rokov, ale takto premnožené diviaky si nikto z okolia nepamätá,“ dodáva Janka.

Bratislava je špecifická v tom, že Malé Karpaty zasahujú až do mesta. Lesy sú plné jeleňov, sŕn, danielov či diviakov. Južnú časť mesta lemuje Dunaj a lužné lesy, ktoré sú domovom dropa a bobrov.

Všade v týchto okrajových častiach, kde ľudia zabrali prírodu a postavili si obydlia, preto treba rátať s možnosťou, že sa stretnú so zverinou. „U diviaka to funguje tak, že v decembri sa pári, v marci sa rodia mladé a samica narodená na jar už v decembri môže byť plodná. Okrem toho zrejme vplyvom zmien v životnom prostredí a životnom štýle dochádza aj k páreniu mimo týchto období. A tak sa stalo, že diviaky sú premnožené, problémy s nimi sú na Kolibe, v Devínskej Novej Vsi,v Dúbravke či v Pečnianskom lese.

Nie je zriedkavosťou, že zver sa pohybuje aj po cestách či po železničnej trati vedúcej popod Kramáre. Tam dochádza ku kolíziám. Zrazeného diviaka odpratávali prednedávnom z okolia Mosta SNP, len pred pár dňami sa jeden takýto nešťastník motal aj pri Moste Apollo. Samozrejme, kým ho veterinári stihli prísť lokalizovať, zrazilo ho auto,“ zasväcuje nás do tematiky poľovník a novinár z mesačníka Poľovníctvo a rybárstvo Tibor Benčič.

„Leto bolo suché, v lese nie sú žalude ani bukvice, zver nemá čo žrať. Preto si hľadá potravu v záhradách,“ vysvetľuje odborný lesný hospodár Rudolf Ivičič z Mestských lesov v Bratislave, v ktorých revíri spomínaní diviačí nájazdníci prebývajú. Diviak vraj za potravou migruje, za noc dokáže prejsť aj štyridsať kilometrov a na jednotlivé miesta sa vracia zhruba v týždenných periódach. Skúsený lesník si spomína aj na pomerne kuriózny prípad, ktorý sa stal v širšom centre Bratislavy v luxusnej vilovej štvrti na Kramároch. Do záhrady jedného z domov prišiel geodet, ktorý mal zamerať pozemok.

Nestihol ani poriadne vytiahnuť náradie, keď sa zrazu vedľa neho z ničoho nič objavil skrvavený funiaci diviak. Zememerač sa v šoku stihol iba vyšplhať na najbližší strom a odtiaľ privolať pomoc. „Ten diviak sa podhrabal popod plot, bol zranený. Zrejme ho na trati vedúcej ponad záhrady trafil prechádzajúci vlak. Bolo ho treba usmrtiť,“ konštatoval lesník, ktorého k prípadu privolali policajti.

V spomínanej záhrade pritom nebol prvýkrát. Jej majitelia v nej už krátko predtým našli aj uhynutého diviaka, ktorého rovnako zrejme zabil prechádzajúci rýchlik. Zranený diviak ešte podhrabal plot a v kroví nakoniec aj dodýchal. Nechýbalo veľa, stačilo, aby zranený diviak našiel otvorenú bránku, a mohol zrána stáť spolu s ďalšími pasažiermi na zastávke trolejbusovej linky MHD.

Na Železnej studienke v Bratislave, ktorá je obľúbeným výletným miestom obyvateľov hlavného mesta, je veľa divej zveriny. Diviaky sú prirodzene plaché zvieratá a od ľudí radšej bočia. „Netreba podliehať panike. Stačí počkať a dať zvieraťu priestor, aby mohlo odísť. Neublíži ani sviňa s mladými. Ona zagrúli, naježí sa, ale odíde. Strach má veľké oči, ľudia sa zbytočne ľakajú.Viem si predstaviť, že by mohol človeku ublížiť postrelený alebo poranený diviak, ale aj to iba vtedy, keby za ním človek liezol niekam do krovia. Za tridsať rokov, čo robím túto prácu, sa mi ešte nestalo, že by na mňa zaútočil diviak,“ odpovedá lesník Ivičič na otázku, či môže byť stretnutie s diviakom v lese nebezpečné. Opačnú skúsenosť ako lesník má bratislavský veterinár Milan Švihran. „V posledných mesiacoch sme na našej klinike ošetrili dvoch psov, ktorých dotrhal diviak. Naštastie, neboli to smrteľné zranenia. Stáva sa to vtedy, keď pes diviaka vydurí.

Nezriedka sa stane, že v takomto prípade zver napadne aj majiteľa psa. Rozhodne treba byť preto pri lesných potulkách opatrný,“ upozorňuje Švihran. Problémom býva aj nevhodné správanie ľudí. „Často sa stane, že ľudia stretnú malé prasiatka, začnú ich prikrmovať kukuricou a potom sa čudujú, že zver si navykne chodiť do blízkosti obydlí,“ hovorí Tibor Benčič, ktorý urobil množstvo fotografi í diviakov v meste a jeho okolí.

Tvrdí, že Bratislava nie je jediným veľkomestom, ktoré má tento problém. „S diviakmi bojuje naprí klad aj Berlín. Tam sa im tiež stávalo, že celé čriedy divých svíň sa prechádzali po mestských parkoch a bulvároch. Nemci o tom dokonca natočili aj dokumentárny fi lm. Z neho sa dozvedáme alarmujúce čísla, ako narástol počet diviakov. Zatiaľ čo pred štyridsiatimi rokmi sa na území dnešného Nemecka ulovilo štyridsaťtisíc diviakov, pred štyrmi rokmi to už bolo pätnásťkrát viac až šesťstotisíc kusov. Príčina nie je v enormnej aktivite poľovníkov, ale v nekontrolovanom náraste a premnoženosti diviačej zveri,“ vysvetľuje Benčič.

Argumenty o premnožení zveri istotne neutešia majiteľov záhrad a domov v postihnutých oblastiach. Bratislavskí poľovníci sa snažia vec riešiť a organizujú spoločné poľovačky. Ich cieľom je regulovať počty diviakov, ktoré v mestských lesoch nemajú prirodzené predátory, ako sú medvede, rysy či vlky. Stále však treba akceptovať fakt, že lesy okolo hlavného mesta sú predovšetkým prirodzeným domovom divej zveri. Ľudia môžu svoje obydlia chrániť tak, aby predišli škodám a zároveň neublížili zvieratám. „V prvom rade treba mať poriadny plot. Aspoň štyridsať centimetrov od zeme musí byť z pevného materiálu. Z betónu, kameňa, dreva, plechu. Drôtené pletivo je nanič, je pružné a diviak má čas pohrať sa s ním,“ odporúča lesník Ivičič.

Ďalšou účinnou metódou sú pachové ohradníky. Ich základom je polyuretánová pena obohatená o chemické výťažky pachu medveďa, rysa, vlka alebo človeka. Aplikuje sa na drevené kolíky v rozostupoch päť až sedem metrov od seba.

„Dá sa kúpiť kufrík, v ktorom je celá výbava potrebná na aplikáciu takejto pachovej peny. Je v ňom pena, striekacia pištoľ aj čistiaci roztok. Ten je dôležitý, pretože pach koncentrátu je naozaj neznesiteľný a vodou neodstrániteľný. Ak sa náhodou pokúsite oprať koncentrátom zasiahnutý odev v práčke, znehodnotíte si všetko, čo s ním príde do kontaktu,“ upozorňuje Tibor Benčič.

Takáto súprava na výrobu pachového ohradníka stojí zhruba dvesto eur, čo nie je naozaj málo. Na druhej strane, lacná nie je ani oprava zničeného plota. Riešenie, ako si poradiť s diviakmi, ktoré pustošili záhrady a záhumienky, našli aj v stredoslovenskej obci Strelníky. „Celé územie obce sme si v spolupráci s miestnym družstvom ohradili elektrickým oplotením a takto sa nám podarilo udržať zver v jej prirodzenom revíre,“ hovorí strelnícky starosta Ján Majer.