Jedeň deň pod burkou: Vyskúšali sme si, aký je zahalený život

To vážne chceš takto provokovať? A nebojíš sa, že ťa na ulici niekto zmláti? Alebo že ťa prídu do redakcie vystrieľať? Asi takto reagovalo moje okolie, keď som prišla s nápadom na túto reportáž. Že v čase, keď celý svet na moslimov ukazuje prstom, vyskúšam, ako sa žije ženám v čiernej burke.

„Slovensko je tolerantná krajina, tu ani zahaleným moslimkám nehrozí nejaké veľké riziko,“ hovorí Azim Farhat, z ktorého chcem vydolovať uistenie, že chodiť od hlavy po päty v čiernom nie je až také nebezpečné. „Ja v Bratislave žijem už dvadsať rokov, už na prvý pohľad na mne vidieť, že som cudzinec z moslimskej krajiny, a nikdy som pre to nemal problémy. Ani ženy z našej komunity nie, aj keď mnohé chodia zahalené,“ vysvetľuje rodák z Afganistanu. Keď to hovorí moslim, tak to v našej krajine hádam nebude také nebezpečné. Ešte zohnať čierny habit, ktorý mi za večer ušije šikovná kolegyňa, a idem do toho.

Už pri obliekaní som nesvoja. Mám stiahnuté hrdlo, je mi akosi úzko a keď sa zbadám v zrkadle, je to šok. Hľadia na mňa oči cudzej ženy, ktorá vážne vyzerá strašidelne. Aspoň si nemusíš žehliť vlasy ani sa maľovať, hľadám si v duchu pozitíva tohto outfitu, no srdce mi bije splašene ako pred štátnicami. Lenže nie je čas na pocitové analýzy, musím sa ponáhľať do práce. Ponáhľať? V tomto oblečení? Ha, ha. Po prvé, veľmi zle vidím, lebo malý výstrih určený na oči mi obmedzuje priestorové videnie. Po druhé, začína mi byť nepríjemne teplo a keďže mám zakryté ústa, ťažšie sa mi dýcha. Keď istá moslimka prezradila, že prvé dni sa v burke cítila ako v saune so zhasnutým svetlom, nemohla to vyjadriť presnejšie. Na zastávke MHD sa tie vystrašené pohľady ľudí ešte dajú vydržať, ale keď vojdem do električky, všetci sa na mňa pozerajú. Úplne všetci.

A najviac jedna vymaľovaná dôchodkyňa. Taká tá pani s modrými tieňmi a výrazným rúžom na perách. Keď sa nám stretnú oči, snažím sa na ňu usmiať, lenže jej vražedný pohľad hovorí za všetko. Keby mohla, vyhodí ma z električky. Oknom. A hoci mám na sebe zakrytý každučký kúsok kože, pripadám si ako nahá. Ako nahá vystavená v klietke hanby. V tom sa okolo mňa prediera asi päťdesiatnik. Chystá sa vystúpiť, no potichu, aby som to počula iba ja, sa ku mne nakloní a šplechne: Vráť sa, odkiaľ si prišla, ty štetka. A nemusím mať červený diplom, aby som pochopila, že jeho tajný odkaz patril mne. Prvá nadávka už po desiatich minútach? A že Slováci sú tolerantní?

Uf, tá nekonečne dlhá cesta je za mnou, konečne môžem vystúpiť a na prechode pred naším vydavateľstvom stretávam kolegyňu. „Ahoj, Peti,“ pozdravím ju, no to zdesenie v jej očiach sa nedá prehliadnuť. „Prepáčte, ale ja vás nepoznám,“ reaguje Petra. Tá Petra, s ktorou každé ráno v kuchynke čakáme, kým nám zovrie voda na kávu. „Peťa, veď to som ja,“ skúšam to ešte raz, ale zbytočne. Kolegyňa pochopí, až keď odtajním identitu. A vo výťahu sa mi prizná, že cestovala v rovnakom buse ako ja a že si ma poriadne obzerala. A, áno, aj jej som naháňala strach. „Asi mám predsudky, ale keď som ťa zbadala, normálne som tŕpla, čo máš v tej veľkej kabelke. Či tam náhodou nenesieš schovanú bombu. Aj som rozmýšľala, či radšej nevystúpim, lebo si vyzerala naozaj vierohodne.“

Po nákupnom centre sa už neprechádzam sama. Afganec Azim súhlasil, že mi chvíľu bude robiť spoločnosť a že sa so mnou dá odfotiť.

„Ty si myslíš, že sa všetci na teba pozerajú, ale to sa ti len zdá. Ja som tu bol včera a stretol som zopár zahalených moslimiek, takže tu sú na ne ľudia zvyknutí,“ presviedča ma, lenže ja viem svoje. Pohľady okolia ma prepichujú do kosti. Mladý sympatický tínedžer dokonca drzo vytiahne mobil a fotí si ma ako opičku v zoo. Alebo hollywoodsku hviezdu? Aha, teroristka, zakričí ďalší výrastok a dobre sa na tom zabáva. Ja sa spoza burky síce snažím na ľudí usmievať očami (áno, dá sa to), ale nezaberá. Niektorí odvrátia pohľady, v očiach žien vidím ľútosť a sú aj takí, ktorí sa ma boja. Asi by som na ich mieste reagovala podobne, tiež mám pred zahalenými ženami rešpekt, no teraz mi je z toho smutno. Veď som to stále ja.

Keď sa vlečiem centrom mesta, pre skupinky turistov nie som zaujímavá. Kráčaj pomaly, len sa nepotkni, opakujem si v duchu, pretože tá dlhá sukňa sa mi stále pletie pod nohy. Oproti na chodníku kráča babička s paličkou. Vyzerá ako z rozprávky, milá, drobná, sivé vlasy, no keď prechádzam okolo, odpľuje si predo mnou na chodník. „Fuj, že sa nehanbíte,“ vylezie z nej a už vôbec nevyzerá tak milo, ako na začiatku. Moja otázka, že za čo sa vlastne mám hanbiť, ju dostáva do varu. „Že po svete šírite zlobu. Choďte, odkiaľ ste prišli,“ vyštekne a keď hlesnem, že ja som tu doma, dodá, že to je ešte horšie, mávne paličkou a ide si po svojom.

A ja šokovaná píšem kolegyni, že sa mi skoro ušiel pľuvanec. Ešteže babka bojovníčka nemá dobrú mušku a nemierila na mňa.

V nákupnom centre na nábreží Dunaja je o tretej poobede rušno ako v úli. Pomaly si na svoj nápadný outfit zvykám a zvykám si aj na to očumovanie okolia.
Pozri sa, aká mátoha, počujem za sebou hlasy. Bože, to je chudera, šepká si dvojica žien. Viem, že ma ľutujú, možno si aj klopkajú na čelo, a určite nechápu. Lenže nevedia to, čo viem ja. Že väčšina moslimiek chodí takto oblečená dobrovoľne.
V obchode s oblečením sa mi predavačka slušne pozdraví, ani esbéeskárovi nie som podozrivá, no vtom pri vešiakoch zbadám tri staršie arabské ženy. Sú oblečené v dlhých farebných kabátoch a hlavy majú zakryté šatkami. Ale keď sa im snažím prihovoriť, len stíchnu a rozpŕchnu sa na opačný koniec obchodu. To si teda dopadla, keď sa ťa boja aj moslimky, vysmieva sa malý diablik v mojej hlave. Zúfalo potrebujem doping, a tak si v kaviarni objedávam latte. Lenže skúste vypiť kávu s prikrývkou na hlave. Nadvihnúť ju? Vopchať pohár pod burku? To sa nedá, teda aspoň mne to nejde a rýchlo pochopím, že aj na obyčajné pitie kávy potrebujem prax.

Ešte prežiť cestu domov, aby som túto hru dokončila. Keď sa usadím v električke, približne osemročné dievčatko sa nahlas pýta: Mami, prečo je tá teta celá zakrytá? Fundované vysvetlenie prichádza okamžite. „Neviem, asi je taká škaredá,“ povie mama a jej odpoveď v mojom rebríčku suverénne vyhráva titul hláška dňa.

Vo výťahu ešte stihnem vyplašiť susedu z tretieho a doma svoj smutný čierny outfit konečne dávam dolu. Konečne. Byť moslimkou je fuška aj v našej tolerantnej krajine. Slovenka Viktória, ktorá pred tromi rokmi konvertovala na islam, sa však zahaľuje dobrovoľne. „Nikto ma na to nikdy nenútil, rozhodla som sa sama,“ vysvetľuje Viktória. Dnes je vraj zanietenejšou moslimkou než jej manžel, ktorý v tejto viere vyrastal. „Ja svedomito dodržiavam ramadán a môj muž nie. Robím to, lebo chcem.“ Ale prečo chce dobrovoľne poprieť aj svoju ženskosť a svoje vlastné ja?

„Prvé dni sa mi tiež zdalo, že burka mi berie dušu, že zo mňa robí niekoho iného, ale postupne som to pochopila. Keď chodím do mešity, zahaľujem sa úplne, no v práci by mi to nedovolili, a tak si vlasy zakrývam aspoň šatkou.

Vďaka tomu zabudnem na okolie, nemyslím na ostatných a pripadám si chránená pred svetom. Taká slobodná. Možno sa to ťažko chápe, ale ja to tak cítim.“ Áno, chápe sa to naozaj ťažko a mne na to nestačil ani deň strávený v burke. No naučil ma, že nie každá zahalená žena skrýva pod šatami granát, hoci si to o nej okolie myslí. A možno nepotrebuje ani súcit, aj keď ju ostatné ženy ľutujú. Rešpektujem, tolerujem, ale chodiť zahalená ako bez duše? Ďakujem, nie. Ja si svoju slobodu predstavujem inak.